Navštíviť miesto, kde zomreli milióny ľudí je ťažké a jednoduché zároveň. Jednoduché preto, že dnes môžete pripraviť exkurziu a zúčastniť sa jej. Ťažké preto, že na niektoré veci sa jednoducho nedá pripraviť. Osvienčim v Poľsku sme navštívili 5.4.2024, bol slnečný deň, ale hláv a duší sa dotkla tma. Prechádzali sme miesta, kde sa zastavil čas a uchovávajú sa dôkazy o ľudskej krutosti, zverstvách, nespravodlivosti, ale aj sile a chuti prežiť. Postrehy žiakov:
„Koncentračný tábor v Osvienčime bol smutným až depresívnym miestom. Vidieť všetky veci, ktoré zostali po ľuďoch, nebol veľmi dobrý zážitok. Podmienky, v akých žili, si my už teraz ani nevieme predstaviť. Fotografie väzňov boli pre mňa najviac ťaživé a ťažko sa na ne pozeralo. V Osvienčime zomrelo veľa ľudí z rôznych krajín a dúfam, že v budúcnosti sa nikdy nič také nezopakuje.“ (Bia, 9.A)
„ Vyšli sme z betónového podchodu, počúvali sme mená obetí a hneď som vedel, že je niečo zle. Blížili sme sa ku bráne a už som mal stočený žalúdok. Ten pocit, že nedávno tu chodili rovnakí ľudia ako ja, len si mysleli niečo iné ako ostatní, a boli pozabíjaní. Ten pocit, že chodím po rovnakých rozbitých cestách, že vychodené schody vychodili aj oni, že ošúchané steny vyšúchali oni. Ten pocit sa nedá opísať slovami. V celom priestore bola pre mňa veľmi ťažká atmosféra.“ (Richard, 9.A)
Videli sme, počúvali sme príbehy ľudí, svedectvá. Ťažko prijať a vyrovnať sa s tým, čo môže urobiť človek človeku. Odchádzali sme však s nádejou, že ľudský rozum, láska a pokora sú silnejšie ako ľahostajnosť a nenávisť.
Mgr.Monika Záborská
